Deti a my - Claim
Dobrý ďeň, kôň!

Aha, kôň!


Nádherný  a  majestátny  kamarát 

Dokáže kráčať, klusať i cválať 

Vlasy, ktorými sa koník hrdí na krku a na chvoste, využívame napríklad na výrobu hudobných sláčikov, rôznych metličiek, štetcov, dokonca aj do matracov na spanie.

 


 

Aj koníky majú svoje rodiny. Otec sa volá žrebec, mamka kobyla a dieťatko žriebätko. Kobyla má jedno mláďa. Len čo sa narodí, mamka ho poriadne olíže – premasíruje mu tým celé telo. Asi pol roka sa žriebätko kŕmi mamkiným mliekom. Neskôr sa živí ako jeho rodičia. 
Kôň je veľký papkáč. Za jediný deň zožerie aj tri kilogramy zrna a sedem kíl sena alebo trávy.

 



 

Spočiatku chovali ľudia kone pre mäso a kožu. 
Neskôr im začali pomáhať pri práci na poli či v lese, odkiaľ zvážali drevo. 
Pánov vozili v koči alebo si na nich zajazdili pri love či pre zábavu. 


 

Medzi najlepších jazdcov na koňoch patria Mongoli z Ázie. Ich deti sa vraj učia jazdiť skôr, ako chodiť. Indiáni spoznali kone, až keď sa Európania doplavili do Ameriky a priviezli ich so sebou. Zamilovali si ich natoľko, že ich začali chovať na rôzne potreby. Napríklad na boj, na lov, na cestovanie, na ťahanie, dokonca aj na preteky! Áno, súťažili na koňoch už aj oni. Najcennejšie boli kone na lov bizónov a bojové.


 

Aby sa koníkom neničili kopytá, treba ich podkuť. Kopytá sú z rohoviny – ako tvoje nechty. Keď im teda pribíjajú podkovy, nebolí ich to. Rovnako ako teba, keď si striháš nechty.


 

Koník nevyzeral kedysi tak ako dnes. Bol malý a dokonca mal prsty. 
Až neskôr mu zrástli do kopyta. Dnes je to domáce zviera. 
Jeho predok žil stádovito v divokej prírode. Žijúceho môžeš vidieť už len v zoo – volá sa kôň Przewalského.